15/08/2026
🇸🇰 VČERA STELLA. DNES ADELKA A DOMINIK. DVA DNI, NA KTORÉ VO VEĽKOM ZÁLUŽÍ NEZABUDNEME. ❤️
Ešte sme poriadne nestihli spracovať to, čo sa stalo včera.
🏆 Stella Pogranová sa stala majsterkou sveta.
Dievča z nášho klubu. Z Veľkého Zálužia. Na najvyššom stupni.
Mysleli sme si, že silnejšie emócie už tento výjazd asi neprinesie.
A potom prišiel dnešok.
🏆 ADELA KOVÁČOVÁ – MAJSTERKA SVETA GIRLS 11. DRUHÝ ROK PO SEBE.
🔥 DOMINIK GREGUŠ – 5. MIESTO V BOYS 12 MEDZI SVETOVOU KONKURENCIOU.
Ďalšie dve deti z Cyklo Team Veľké Zálužie.
Dnes už však nepíšem iba o výsledkoch.
Pretože keď tieto deti poznáte roky, vidíte za číslami úplne iné veci.
Vidíte päťročné dievčatko, ktoré po škôlke volá dedkovi, či môže ísť zase jazdiť.
A vidíte chlapca, ktorého ste ešte pred pár mesiacmi niesli v náručí do sanitky a vtedy vám ani nenapadlo premýšľať nad tým, či ešte niekedy bude pretekať.
Dnes stáli obaja vo Švédsku.
Obaja v drese s nápisom:
SLOVAKIA. 🇸🇰
⸻
❤️ ADELKA. NIEKTORÉ DETI SI NÁJDU ŠPORT. A NIEKTORÉ V ŇOM NÁJDU CELÝ SVOJ SVET.
Skúste si predstaviť, že máte doma päťročné dievčatko.
Prvýkrát jej zapnete prilbu.
Prvýkrát ju privediete na pumptrack.
Stojíte vedľa dráhy a sledujete, či nespadne.
Vtedy vám ani nenapadne, že raz budete stáť vo Švédsku a čakať na niekoľko sekúnd, ktoré rozhodnú, či sa z vašej dcéry stane dvojnásobná majsterka sveta.
Takto sa začal príbeh Adely Kováčovej.
Nebola za tým žiadna veľká akadémia.
Bol tam bicykel.
Naša dráha vo Veľkom Záluží.
A malé dievčatko, ktoré sa do toho športu postupne úplne zamilovalo.
A keď hovorím úplne, myslím tým naozaj úplne.
Adelkin dedko je správcom nášho areálu.
A tak sa z jednej obyčajnej otázky stal počas rokov takmer každodenný rituál:
„Dedko, si na areáli?“
Ak bol, Adelka išla jazdiť.
Niekedy s ostatnými.
Veľakrát pokojne sama.
Jedno kolo.
Druhé.
Ďalšie.
A ešte jedno.
Tie stovky a tisíce kôl nikto nefotil.
Neboli za ne poháre.
Nebola tam hymna.
Často tam nebol ani súper.
Len dievča a bicykel.
A možno práve tam vznikala dnešná majsterka sveta.
Adelku totiž netreba presviedčať, aby išla na tréning.
Ona si naň ide sama.
V škole vraj stále rozpráva o jednom.
Bicykle.
Pumptrack.
Preteky.
A zase bicykle.
Keby existovala stredná pumptracková škola, mám pocit, že prihlášku podáva medzi prvými. 😄
Je do toho fanatik.
Ale v tom najkrajšom detskom zmysle.
Pre ňu pumptrack nie je krúžok.
Je to jej svet.
⸻
Lenže tento svet nebol vždy pekný.
Prišli pády.
Prehry.
Slzy.
Bolesť.
Dokonca vybité zuby.
A vtedy už netrpí iba dieťa.
Keď spadne vaše dieťa, často to bolí rodiča ešte viac.
Dieťa sa o chvíľu postaví a chce ísť znova.
Ale mama a otec si ten obraz nesú v sebe.
Napriek tomu jej znovu zapnú prilbu.
Znovu ju privezú.
A znovu ju pustia.
Pretože vidia, ako veľmi to miluje.
⸻
Minulý rok prišla odmena.
Adelka sa stala majsterkou sveta.
Sen splnený.
Mohla prísť domov a celý život hovoriť:
Raz som bola najlepšia na svete.
Lenže tento rok prišla možno ešte ťažšia úloha.
Už nebola dievčatkom zo Slovenska, ktoré môže prekvapiť.
Prišla ako:
ADELA KOVÁČOVÁ – ÚRADUJÚCA MAJSTERKA SVETA.
Ostatné už vedeli, koho chcú poraziť.
A ona veľmi dobre vedela, čo môže stratiť.
Vyhrať titul je ťažké.
Vrátiť sa o rok neskôr a obhájiť ho je ešte niečo iné.
⸻
V kategórii GIRLS 11 stáli iba štyri dievčatá:
🇸🇰 Adela Kováčová
🇨🇳 Ziqi Ma
🇸🇪 Amanda Bergdahl
🇸🇪 Vera Norberg
A možno niekto povie:
„Veď boli iba štyri.“
Lenže práve v tom bola krutosť tejto kategórie.
Nebolo kam skryť jedinú chybu.
Jedna zle prejdená vlna.
Noha mimo pedála.
Jeden pád.
Jedno zaváhanie.
A celý rok práce na obhajobe titulu mohol byť za pár sekúnd preč.
Každá jazda mala význam.
Každá.
🔥 Kvalifikácia – 22,308 s. Prvá.
Semifinále.
Tlak ešte väčší.
A Adelka namiesto zaváhania zrýchli:
🔥 22,232 s. Opäť prvá.
Ale stále nemala nič.
Všetko, čo dovtedy zajazdila, sa mohlo vo finále stať nepodstatným.
Zostal posledný súboj.
⸻
Na jednej strane štartu Adela Kováčová zo Slovenska.
Na druhej Ziqi Ma z Číny.
🇸🇰 Slovensko – približne 5,4 milióna ľudí.
🇨🇳 Čína – viac ako 1,4 miliardy.
Dievča z Veľkého Zálužia proti pretekárke zo svetovej veľmoci.
A potom padla štartovacia brána.
A na dráhe sa všetky tieto rozdiely zmazali.
Nebola tam miliardová Čína.
Nebolo tam malé Slovensko.
Boli tam dve dievčatá.
Dva bicykle.
Jedna trať.
A pár sekúnd pravdy.
⸻
A teraz si predstavujem jej rodičov.
Stoja pri dráhe.
Nemôžu jej pomôcť.
Nemôžu za ňu pridať.
Nemôžu napraviť prípadnú chybu.
Môžu iba pozerať.
A počas tých pár sekúnd sa vám možno premietne celých šesť rokov života vášho dieťaťa.
Päťročná Adelka.
Prvý tréning.
Prvý pád.
Vybité zuby.
Slzy.
Prvé prehry.
Prvé víťazstvá.
Kilometre autom.
Víkendy na pretekoch.
A tie úplne obyčajné popoludnia, ktoré nikto nepovažoval za historické:
„Dedko, si na areáli?“
A ona zase išla.
Sama.
Bez divákov.
Bez pohára.
Pretože jednoducho chcela jazdiť.
⸻
A potom príde cieľ.
ADELA VYHRALA.
Porazila čínsku súperku.
A päťročné dievčatko, ktorému rodičia kedysi prvýkrát zapínali prilbu, je:
🏆🇸🇰 DVOJNÁSOBNÁ MAJSTERKA SVETA.
Druhý rok po sebe.
Nie jednou šťastnou jazdou.
Celý deň prakticky nesmela zaváhať.
A nezaváhala.
Keď bolo treba byť rýchla, bola.
Keď prišiel tlak, zvládla ho.
A keď zostala jediná jazda o všetko…
vyhrala ju.
Neviem, čo vtedy cíti mama.
Neviem, čo cíti otec.
A neviem, čo cíti dedko, ktorý ju všetky tie roky púšťal na areál dať si ešte pár kôl.
Ale viem, že sa v tej chvíli asi nepozerajú iba na majsterku sveta.
Pozerajú sa stále na svoje malé dievčatko.
Takže ak dnes rodičom alebo dedkovi tiekli slzy…
nechajte ich tiecť.
Tých pádov, obáv, kilometrov a nervov bolo dosť.
Dnes sú to slzy od šťastia. ❤️
A poznáte Adelku?
Možno zajtra nebude prvá otázka, kde bude oslava.
Možno zase zaznie:
„Dedko, si na areáli?“
Pretože Adelka nezačala jazdiť preto, aby bola majsterkou sveta.
Ona sa majsterkou sveta stala preto, že jazdiť jednoducho miluje.
⸻
💙 DOMINIK. NIEKEDY NIE JE NAJVÄČŠÍM VÍŤAZSTVOM MEDAILA. NIEKEDY JE NÍM TO, ŽE SA VÔBEC DOKÁŽETE POSTAVIŤ NA ŠTART.
Pri Dominikovi Gregušovi sa dnes neviem pozerať iba na výsledok.
5. miesto.
Na výsledkovej tabuli jedno číslo.
Pre mňa je však za tou päťkou príbeh, ktorý sa začal dávno pred dnešným štartom vo Švédsku.
A zvláštnym spôsobom som bol pri jeho úplnom začiatku aj ja.
Jeho otec Rudo so mnou kedysi pracoval vo firme. Bol som jeho šéfom.
V tom období som budoval našu dráhu a raz som mu povedal úplne obyčajnú vetu:
„Rudo, staviam takú dráhu. Doveď Dominika na tréning.“
Rudo ho priviedol.
Vtedy ani jeden z nás netušil, kam tá jedna veta raz povedie.
⸻
Dominikova cesta totiž nebola jednoduchá.
Prišli pády.
Prišla zlomená ruka.
A potom tento rok prišiel Trenčín.
Na ten deň nezabudnem.
Dominik veľmi nepríjemne spadol.
V jednej sekunde prestali existovať preteky, časy, výsledky aj ďalšia jazda.
Existovalo iba jedno:
Dominik musí byť v poriadku.
Osobne som ho niesol do sanitky.
Bol som pri celej prvej pomoci.
Pamätám si jeho rodičov.
Pamätám si starých rodičov.
Pamätám si ich plač.
A pamätám si, ako sme zakrývali priestor pri sanitkovom lehátku, aby nevideli všetko, čo sa tam práve deje.
Takmer hodina v sanitke.
Potom nemocnica.
Niekoľko dní hospitalizácie.
V takej chvíli pochopíte, aké nepodstatné sú všetky poháre a výsledkové tabuľky.
Chcete iba jedno:
aby bolo to dieťa v poriadku.
A úprimne som si vtedy myslel, že Dominik možno skončí.
Po tom, čo zažil on, jeho rodičia aj starí rodičia, by som tomu úplne rozumel.
Pretože po takomto páde už odvahu nepotrebuje iba dieťa.
Odvahu musí nájsť aj mama.
Otec.
Starí rodičia.
Všetci ho totiž musia ešte niekedy znova pustiť na bicykel.
⸻
Lenže približne o tri týždne bol Dominik späť.
A potom prišla Kálnica.
Ďalší nepríjemný pád.
Znova zem.
Znova bolesť.
Znova chvíľa, keď mohol úplne oprávnene povedať:
„Stačilo.“
Nepovedal.
Vstal.
A potom prišli naše domáce preteky.
A tam Dominik ukázal niečo, čo podľa mňa v tej chvíli nikto nečakal.
Išiel svoju kategóriu.
A VYHRAL JU.
Ale nebolo to iba o tom, že bol prvý.
Ja som vtedy sledoval hlavne ako jazdí.
To nasadenie.
To odhodlanie.
To, ako do tej jazdy dal úplne všetko.
A potom tá obrovská radosť v cieli.
Po všetkom, čo mal za sebou, som zrazu nevidel dieťa, ktoré sa po zranení iba opatrne vrátilo.
Videl som pretekára, ktorý chce ísť ďalej.
A v tej chvíli mi napadlo:
Možno by sme mu tú šancu mali dať.
Prišiel som za Rudom a ponúkol som mu:
„Nechceli by ste skúsiť ísť s Dominikom aj do sveta? Cez klub vám zabezpečíme finančnú podporu.“
Nebolo to preto, že sme potrebovali niekoho poslať do zahraničia.
Bolo to preto, že som práve videl, čo ten chlapec po všetkom dokázal.
A mal som pocit, že si tú príležitosť vybojoval sám.
Svojou jazdou.
Svojím nasadením.
Tým, že sa po všetkom nevzdal.
⸻
A potom sa veci udiali neuveriteľne rýchlo.
Od toho domáceho víťazstva prešli približne tri týždne.
A chlapec, ktorého sme ešte nedávno riešili v sanitke, zrazu sedel v lietadle.
Spolu so Stellou Pogranovou.
Smer:
🇸🇪 ŠVÉDSKO.
Do sveta.
Reprezentovať klub.
Reprezentovať Slovensko.
Keď si spojím tieto dva obrazy, stále mi to príde neuveriteľné.
Trenčín. Sanitka. Plač rodiny.
A potom:
lietadlo do Švédska a slovenský reprezentačný dres.
⸻
Dnes tam Dominik stál medzi 14 jazdcami zo siedmich krajín:
🇸🇰 Slovensko
🇸🇪 Švédsko
🇨🇳 Čína
🇫🇷 Francúzsko
🇪🇸 Španielsko
🇩🇪 Nemecko
🇬🇧 Veľká Británia
Nebolo to už dieťa, ktoré sme do Švédska poslali iba „nazbierať skúsenosti“.
Dominik tam prišiel pretekať.
Zvládol kvalifikáciu.
V 1/8 finále svoj priamy súboj vyhral.
Postúpil medzi osem najlepších jazdcov svojej kategórie.
Vo štvrťfinále mu systém postavil do cesty ďalšieho slovenského reprezentanta Dáriusa Breyera.
Dvaja Slováci.
Jeden súboj.
Tentoraz bol rýchlejší Dárius a Dominika ďalej nepustil.
A výsledková tabuľa ukázala:
🔥🇸🇰 DOMINIK GREGUŠ – 5. MIESTO.
Piaty zo štrnástich.
Za sebou nechal jazdcov zo Švédska, Číny, Nemecka, Španielska, Veľkej Británie aj Slovenska.
⸻
A ja sa dnes na tú päťku nedokážem pozerať iba ako na športový výsledok.
Pretože vidím celý ten oblúk.
Najskôr jedna obyčajná veta Rudovi:
„Doveď Dominika na tréning.“
Potom prvé jazdy.
Pády.
Zlomená ruka.
Trenčín.
Sanitka.
Nemocnica.
Kálnica.
Ďalší pád.
Návrat.
Domáce preteky.
Jazda, do ktorej dal všetko.
Víťazstvo, ktoré nikto nečakal.
Moja otázka Rudovi:
„Nechcete skúsiť svet?“
A o tri týždne lietadlo.
Švédsko.
Dres SLOVAKIA.
A nakoniec:
5. miesto medzi svetovou konkurenciou.
⸻
Pre niekoho je piate miesto prvým miestom bez medaily.
Pre mňa dnes nie.
Pre mňa je Dominikovo piate miesto medailou za odvahu, ktorú mu nikto nemusí zavesiť na krk.
Pretože najväčším výsledkom možno ani nie je to, že porazil jazdcov z veľkých krajín.
Najväčším výsledkom je, že po všetkom, čo sa stalo, dokázal znova ísť naplno.
Keď som ho v Trenčíne niesol do sanitky, dal by som čokoľvek iba za to, aby bol v poriadku.
Vtedy by mi ani vo sne nenapadlo, že o pár týždňov budem stáť vo Švédsku a pozerať sa, ako bojuje medzi najlepšími.
Dnes bol nielen v poriadku.
Dnes bol piaty.
Takže, Rudo…
keď som ti kedysi povedal, aby si ho priviedol na tréning, ani jeden z nás nevedel, kam tá cesta povedie.
A keď som ti po jeho domácom víťazstve povedal, že mu cez klub pomôžeme skúsiť svet, netušil som, čo z toho bude už o tri týždne.
Dnes už to vieme.
Až sem. 🇸🇪🇸🇰
Medzi svetovú konkurenciu.
Do slovenského reprezentačného dresu.
Na 5. miesto.
A možno práve preto na tento výsledok nikdy nebudem spomínať ako na „iba piate miesto“.
Budem si pamätať hlavne to, koľkokrát musel Dominik najskôr vstať zo zeme, aby sa sem vôbec dostal. ❤️
⸻
🇸🇰 VČERA STELLA. DNES ADELKA A DOMINIK.
Za dva dni nám tri naše deti napísali tri úplne odlišné príbehy.
🏆 Stella Pogranová – majsterka sveta
🏆 Adela Kováčová – dvojnásobná majsterka sveta, titul obhájila
🔥 Dominik Greguš – 5. miesto vo svetovej konkurencii
A dnes sme neboli iba CTVZ.
Boli sme súčasťou slovenskej reprezentácie.
Počas celého výjazdu sme fandili aj ostatným slovenským deťom, radovali sa z ich úspechov a pri trati na chvíľu prestali existovať jednotlivé klubové farby.
Zostala jedna spoločná:
SLOVENSKÁ. 🇸🇰
Za možnosť byť súčasťou tohto reprezentačného výjazdu a za podporu našich mladých jazdcov ďakujeme Slovenskému zväzu cyklistiky.
Domov si však nevezieme iba výsledky.
Vezieme si príbehy.
O Stelle, ktorá včera tento neuveriteľný víkend otvorila svetovým zlatom.
O dievčati, ktoré po škole stále volá dedkovi, či môže ísť jazdiť – a dnes je druhýkrát najlepšie na svete.
A o chlapcovi, ktorého sme po ťažkom páde nevedeli, či ešte niekedy uvidíme pretekať – a o pár týždňov neskôr je piaty medzi svetovou konkurenciou.
Cyklo Team Veľké Zálužie. ❤️🇸🇰
Malý klub.
Malá obec.
Jedna dráha.
A tri deti, ktoré nám počas dvoch dní ukázali, aké ďaleko sa dá dostať, keď niečo skutočne milujete a po páde sa rozhodnete ešte raz vstať.
