laskave_rodicovstvo

18/04/2026

Fyzická blízkosť nie je prežitok ani rozmaznávanie.
Je to biologický kód, ktorý dieťaťu hovorí, že je v bezpečí.
Mnohí z nás majú kontakt koža na kožu spojený len s prvou hodinou po pôrode.
Avšak táto schopnosť rodiča liečiť a upokojovať funguje roky. Vaša hruď je pre dieťa najprirodzenejším miestom na svete.

Vedeli ste napríklad, že:
* Matkino telo dokáže regulovať teplotu bábätka lepšie než moderná technika.
* Koža na kožu tlmí bolesť pri chorobe alebo lekárskych zákrokoch rovnako účinne ako bežné liečivá. (Rovnako aj dojčenie)
* Otcom tento kontakt pomáha znižovať hladinu stresu a buduje hlboké p**o.

Nezáleží na tom, či máte doma novorodenca alebo batoľa. Keď je svet okolo nich príliš hlasný, strašidelný alebo boľavý, vaša hruď je ich najbezpečnejším prístavom.

​Skúste si dnes večer ukradnúť o pár minút dlhšie objatie alebo spoločné túlenie navyše. Uvidíte, ako rýchlo sa pri tom dokáže upokojiť nielen dieťa, ale aj vy sami.

12/04/2026

03/04/2026

Ako môžete podporiť vývin vášho bábätka?
Cez dotyk.
Koža bábätka je po narodení orgán, ktorým najviac vníma svet. A práve tento orgán potrebuje jemný stimul, aby sa mohlo správne vyvíjať.
Dotyk nie je maličkosť.
Je to základ.
Preto sa svojich detí dotýkajte. Bozkávanie. Hlaďte. Masírujte ich. Buďte s nimi v kontakte.



Video:

06/02/2026

Nenásilná komunikácia pre mňa nezačína správnymi vetami.

Začína oveľa skôr – v tom, ako som v kontakte so sebou.

V tom, či viem vnímať, čo cítim a čo potrebujem.

Či som ochotná prevziať zodpovednosť za svoje prežívanie a neskladať ho na druhých.

Či si dovolím spomaliť skôr, než zareagujem automaticky.

Je postavená na dôvere v človeka – že aj za správaním, ktoré je pre mňa náročné, je nejaká potreba.

Na zvedavosti namiesto hodnotenia a na empatii k sebe aj k druhým.

A tiež na ochote učiť sa.

Robiť chyby. Vrátiť sa k sebe. Skúsiť to znova.

Nenásilná komunikácia nie je technika.
Je to postoj, z ktorého vstupujeme do vzťahov. 🌿

18/01/2026

Keď som sa rozhodla mať deti, myslela som si, že to bude jednoduché.
Že poviem: toto sa robí, toto nie, takto to funguje… a ja tu pre ne len budem.
Veď predsa viem ako to ru funguje 😀.

Celkom rýchlo som pochopila, že nemôžem učiť deti hodnotám, ktoré sama nemám pomenované.
Že ich nemôžem učiť hranice, keď neviem, kde sú tie moje.
Že ich nemôžem viesť k radosti, slobode a autenticite, keď to sama nežijem.
A tak som zistila, že moje materstvo nie je o tom, ako vychovať deti. Ale o tom, ako pracovať so sebou. So svojimi strachmi, zraneniami, hranicami. Učiť sa byť autentická.

Celé je to pre mňa cesta práce na sebe.

Byť im vzorom v živote, v hodnotách a postojoch.

28/12/2025

Cesta k inej komunikácii nejde cez druhých.
Ide cez nás. Naše vnútro, pocity a potreby.

Tu je spätná väzba od tých, ktorí to skúsili na vlastnej koži.

26/11/2025

Niekedy zabúdame, akú veľkú váhu majú naše slová.

Deti nám veria úplne — bez pochýb, bez otázok.
A všetko, čo im povieme, si ukladajú ako pravdu o sebe…o svete.

A tak ich postrašíme policajtom…
alebo im v napätí povieme:
„Ty si ale zlé dievča."

Alebo ich „nevinne“ klameme vetami typu:
„Neskáč, spadneš.“
„Nechytaj to, ublížiš si.“
Len preto, aby robili to, čo chceme.

A práve tieto vety v nich zostanú najhlbšie.
Nie len strach z policajta.
Ale aj strach z toho, že oni sami nie sú v poriadku.

Strach a nálepky nezmiznú len tak.
Dieťa si ich nesie dlho.
A často kvôli nim potláča svoje potreby a svoj hlas,
len aby bolo „dobré“.

Úplne zbytočne.

Je dôležité, ako s nimi hovoríme.
Naše slová vedia vytvoriť tieň…
alebo priestor.

Priestor, kde dieťa nemusí skrývať samé seba,
ale môže rásť, skúšať, veriť si
— a cítiť sa v bezpečí. 🌿✨

12/11/2025

Chce to odvahu — ozvať sa.
Napísať, zavolať, požiadať o pomoc.
Viem, že vypýtať si pomoc nie je jednoduché — najmä v období, keď sa žena učí byť mamou a všetko je nové, citlivé, krehké.

Tou prosbou o pomoc väčšinou začína náš kontakt.
Žena mi napíše alebo zavolá, povie mi, čo ju trápi. Vypočujem si jej príbeh, kladiem otázky, aby som mohla porozumieť celej situácii — nie len dojčeniu, ale aj tomu, čo všetko okolo nej deje.

Potom prichádzam k nej domov.
Do prostredia, kde sa cíti bezpečne. Najskôr sa veľa rozprávame. Pozeráme sa spolu na dojčenie, na prisatie, manipuláciu s bábätkom, skúmame, ako to celé môže fungovať práve u nej.
Sledujeme pitie bábätka, riešime bolesti, obavy, uspávanie, či len to, ako sa v tom všetkom cíti.

Všetko prebieha jemne, s rešpektom a bez posudzovania.
Vnímam jej potreby, tempo aj hranice.
Nehľadáme chyby, ale spoločne hľadáme možnosti — také, ktoré sú v súlade s jej životom, telom a tým, ako to má ona.
Pozeráme sa na to, čo sa dá urobiť inak, aby nielen dojčenie, ale celé šestonedelie prinášalo viac pokoja a istoty.

Najradšej mám ten moment, keď sa žena na stretnutí uvoľní, zjemnie.
Nadychne sa s ľahkosťou, usmeje sa a v náručí drží spokojné bábätko.
A ja cítim, že z neistoty sa stáva dôvera. ❤️

To je pre mňa ten najväčší dar —
vidieť, ako sa do priestoru neistoty pomaly vráti pokoj a prepojenie.
Ako sa žena znovu napojí na seba, na svoje dieťa… a uverí, že to dokáže.