laskave_rodicovstvo

02/06/2026

29/05/2026

Máme kľúč k otváraniu našich pandoriných skriniek. Len nie vždy vieme, ako ho použiť.

A možno ani nechceme.

Pretože tušíme, čo sa za nimi skrýva.

Spomienky, ktoré bolia. Strachy, ktoré si so sebou nesieme roky. Pocity, na ktoré nebol čas. Časti nás, ktoré sme sa naučili schovať, aby sme mohli ísť ďalej.

Lenže zatvorené neznamená vyliečené.

To, čo odkladáme, si často nájde cestu späť.
V našich vzťahoch.
V konfliktoch.
V situáciách, ktoré sa nás dotknú viac, než by sme čakali.

Otváranie týchto skriniek nie je jednoduché.

Bolí.

A zároveň je to jedna z najliečivejších vecí, ktoré pre seba môžeme urobiť.

Pretože až keď si dovolíme pozrieť sa na to, čo v sebe nosíme, môžeme tomu porozumieť.
A možno zistiť, že to, pred čím sme tak dlho utekali, nepotrebovalo opraviť.
Potrebovalo byť videné. ❤️

27/05/2026

Byť rodičom neznamená prestať existovať ako človek.
Neznamená to ani obetovať celý svoj život, vzťahy či samu seba.

Deti nepotrebujú dokonalých rodičov.
Potrebujú ľudí, ktorí vedia cítiť sami seba.
Svoje hranice, potreby, únavu aj radosť.

A práve tam podľa mňa začína nenásilná komunikácia.
Nie pri “správnych vetách”, ale pri spojení so sebou. 🤍

26/05/2026

Byť sama sebou.
Naozaj. Naplno.

Pre mňa to nikdy nebolo samozrejmé.

Dlho som sa učila, ako nezostať schovaná v bezpečí toho, čo sa očakáva.
Ako prestať hrať menšiu verziu samej seba len preto, aby som bola prijateľnejšia.

Lebo vstúpiť do vlastnej sily… je pre mňa obrovský krok odvahy.

Nie tej hlučnej odvahy.
Skôr tej tichej.
Každodennej.

Odvahy ukázať sa.
Byť videná.
Povedať svoj názor.
Stáť si za tým, čo cítim.
Neskrývať svoju citlivosť ani svoju silu.

A hlavne… neustúpiť sama pred sebou.

Veľa rokov som mala pocit, že byť silná znamená byť tvrdá.
Že ak ukážem zraniteľnosť, ľudia uvidia slabosť.

Ale dnes viem, že najväčšia sila pre mňa nie je v tom všetko zvládnuť.
Je v tom dovoliť si byť pravdivá.

Aj keď sa bojím.
Aj keď pochybujem.
Aj keď mám chuť cúvnuť späť do bezpečia.

Pretože skočiť do vlastnej sily neznamená nemať strach.
Znamená ísť aj so strachom.

A možno práve preto dnes s väčšou pokorou pozerám aj na cesty druhých ľudí.
Pretože viem, koľko odvahy niekedy stojí len obyčajné „byť“.
Koľko vnútorných bojov človek vedie potichu, bez toho, aby ich bolo vidno navonok.

Už menej súdim.
Menej porovnávam.
Viac si uvedomujem, že každý z nás nesie niečo, čo nie je vidieť.

A že niektoré z najväčších víťazstiev sa dejú úplne potichu.
Vo chvíli, keď sa človek rozhodne nezradiť sám seba.

A možno práve toto je moja najväčšia cesta.
Neutekať pred tým, kým som.
Ale konečne sa do toho celá postaviť.

25/05/2026

Často sa stáva, že sa žena pri mojom príchode začne ospravedlňovať za neporiadok.
Za neumytý riad, rozhádzané veci či prádlo, ktoré čaká na poskladanie.

Lenže šestonedelie nikdy nemalo byť o dokonalej domácnosti.

Je to obdobie, kedy žena potrebuje čas na zotavenie, blízkosť, podporu a priestor byť so svojím dieťaťom. Nie obdobie, kedy má všetko stíhať.

Nie som u vás preto, aby som hodnotila čistotu domácnosti.
Som tam pre vás.
Pre ženu, ktorá práve prechádza jedným z najväčších období zmeny vo svojom živote.

A ak je namiesto dokonale uprataného bytu vidieť, že celý deň patril bábätku a tomu, aby ste to spolu zvládli, tak je to presne tak, ako má byť 🤍

17/05/2026

15/05/2026

„Čoraz viac si všímam, ako veľmi záleží na tom, ako spätnú väzbu dávame.

Aj ja sa stále učím neostať len pri tom:
„toto mi nevyhovuje.“

Ale skúsiť pomenovať aj to, čo by mi v tej situácii pomohlo.
Čo potrebujem.
Čo by som si priala inak.

Mám pocit, že práve vtedy sa zo spätnej väzby nestáva len kritika.
Nie je to už len o tom, kto urobil chybu a kto má pravdu.

Ale o väčšom porozumení sebe navzájom.
O hľadaní cesty, na ktorej sa nemusíme hanbiť za chyby,
ale môžeme sa z nich učiť.“

15/05/2026

„NIE.“
Pre veľa z nás je to jedno z najťažších slov.
Nie preto, že by sme nechceli chrániť seba.
Ale preto, že sme sa často naučili dávať svoje potreby až niekam na koniec.

A tak hovoríme áno, aj keď sme unavené.
Áno, aj keď už nemáme kapacitu.
Áno, aj keď nás to vzďaľuje od seba samých.

Lenže hranice nie sú odmietnutie druhých.
Sú spôsob, ako zostať v kontakte aj so sebou. 🤍

A možno práve malé, pokojné „nie“
vie vytvoriť viac blízkosti než tisíc potlačených „áno“.

13/05/2026

Koľkokrát máme pocit, že sa s deťmi „dohadujeme“…
ale v skutočnosti im len jemnejšie hovoríme, čo majú urobiť?

„Dohodneme sa, že po jednej rozprávke telku vypneme, hej?“
„Dohodneme sa, že si upraceš izbu?“

A potom nás prekvapí odpor, hnev alebo nespolupráca.

Lenže dohoda nevzniká tým, že ju tak nazveme.
Skutočná dohoda potrebuje priestor aj pre druhého človeka.
Možnosť povedať svoj pohľad, nesúhlasiť, navrhnúť niečo iné… byť jej súčasťou.

Pretože oveľa väčšiu ochotu dodržať dohodu máme vtedy, keď sme sa na nej spolupodieľali.
Keď sme boli vypočutí.
Keď sme necítili len tlak, ale aj rešpekt.

A toto neplatí len pri deťoch. 🤍

video: