08/06/2026
Dnes dávame do pozornosti príspevok na aktuálnu turistickú tému, z pera Pavla Barabáša, slovenského režiséra, scenáristu a cestovateľa
https://www.facebook.com/pavol.barabas/?locale=sk_SK
ZÁPAS O DUŠU CHÁT
Keď som pracoval na filmovom dokumente k storočnici JAMESu, hodiny v archívoch ma naučili jedno: história našich hôr sa akoby opakovala v kruhoch. Dejiny JAMESu a turistického klubu sú navzájom prepletené. Sú to dejiny nielen hrdinstva, ale aj hanby.
Prečo to dnes píšem? Včerajšie vyhodenie Igora Fabriciusa zo Štefáničky po 35 rokoch ma zasiahlo. Myslím, že presne tak ako on sa musel cítiť Štefan Zamkovský, keď mu po roku 1948 nová, totalitná moc oznámila, že musí odísť z chaty, ktorú sám vybudoval. Z miesta, kde počas vojny riskoval život a ukrýval prenasledovaných.
Dnešné čerstvé emócie priaznivcov vysokohorských chát vzplanuli, súdy ešte len prídu. To, čo ma však znepokojuje sú priame, mrazivé paralely s rokmi 1938 až 1940, s ktorými sa turisti historicky ešte nevysporiadali.
Keď po Mníchove a vyhlásení Slovenského štátu prebralo moc nové vedenie Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL), okamžite začalo kolaborovať s Hlinkovou stranou spolupracujúcou s fašistickým režimom. Od stola, jedným ťahom pera, začali pod tlakom čistiek vyhadzovať židovských a českých členov a nekolaburujúcich chatárov. Rozhodovala poslušnosť a mocenský dekrét. Kto kritizoval, bol nahradený. Režim sa vtedy snažil horské prostredie unifikovať a kontrolovať aj tým, že zrušil svojbytnosť jednotlivých spolkov (ako bol starý JAMES) a všetko podriadiť jednej štruktúre.
Dnes 73 delegátov zmazalo 35 rokov Igorovej práce kvôli jedinému byrokratickému zakopnutiu pri platbe zálohy. Už o tri týždne má odovzadať chatu, ktorú celú jar zásoboval a pripravoval na letnú turistickú sezónu. Možno si to delegáti ani neuvedomujú, ale boli vtiahnutí do mechanizmu moci, ktorý sa nezmenil.
Pravda je však taká, že dnešní členovia výborov tieto chaty nepostavili. Štefáničku v rokoch 1924 až 1928 vzkriesili starí turisti, dobrovoľníci, vojaci a staviteľ Petrla, ktorí na chrbtoch vynášali tony materiálu. Súčasnému vedeniu tieto chaty po roku 1989 iba padli do lona v rámci porevolučných reštitúcií. Sú len ich dočasnými správcami.
Za Slovenského štátu totalitné ústredie KSTL kontrolovalo chatárov cez vysoké kaucie a finančný tlak. Kto vybočil z radu, bol nahradený. Dnes sa moderné KST oháňa zmluvami a manažmentom, no pod povrchom vládne strach radových turistov z monopolizácie chát úzkou skupinou ľudí. Stráca sa rázovitosť a jedinečnosť.
Kým vedenie KSTL za Slovenského štátu podriaďovalo stanovy režimu, obyčajní turisti, odbojári a chatári na ich príkazy kašľali. Držali spolu, pomáhali prenasledovaným, partizánom a zachraňovali si navzájom holé životy, za čo nacisti neskôr desiatky chát vypálili. Ako dnes čítam príspevky radových turistov pod statusmi Štefánikovej chaty, tá priepasť sa medzi turistickou vrchnosťou a živou komunitou prehlbuje opäť.
Udalosti okolo Štefáničky otvárajú hlboké rany a nútia nás zamyslieť sa nad morálnou stránkou veci. Skúsme si položiť otázky, na ktoré bude musieť turistická komunita hľadať odpovede:
Môže úzka skupina funkcionárov morálne vlastniť to, čo bolo postavené z mozoľov a solidarity predkov?
Akým právom sa s dedičstvom tisícov dobrovoľníkov narába ako s majetkom súkromnej akciovej spoločnosti?
Kam kráča budúcnosť našich vysokohorských chát a s nimi aj nosičov, ktorých sa nám podarilo zapísať do nehmotného dedičstva Slovenska?
História nakoniec každému vystaví spravodlivý účet. Keď dnes listujem starými kronikami, mená tých úradníkov a delegátov, ktorí po roku 1938 podpisovali dekréty, čistili stanovy a vyháňali ľudí z chát, už nikto nepozná.
História si však pamätá Zamkovského, Kapolku, Záhora, Kulangu, Beránka, či Fabríciusa - rázovitých chatárov, ktorí do horských kamenných stien vdýchli život.
Áno, súčasné vedenie turistov má právnu moc vymeniť chatára. Ale takto? Ak z horských chát vyženú ich autentickú dušu, zostanú im len chladné steny. Hory sa totiž nedajú vlastniť. Hory sa dajú len milovať a rešpektovať a to spolu s ľuďmi, ktorí v nich nechali svoje srdce.
