20/07/2014
Sľúbený report z Oravamana.
Ahojte.
12.7.2014 sa Lenivé kone zúčastnili krásneho a veľmi náročného triatlonu Oravaman 2014 v Zuberci.
Na programe bola náročná trať halfironmanu. Plávali sa 2 km (dva kilometrové okruhy s výbehom) v Liptovskej Mare, ktorá mala sviežu hodnotu 17 stupňov. Na cyklistov čakala náročná kopcovitá 90 kilometrová trať s prevýšením 2000 m a v určitých miestach s 12% sklonom. Bežcov preverila 21 km trať vo vysokohorskom teréne so 600 m prevýšením a s ťažkými pasážami dole kopcom.
Spolu teda 2-90-21 km náročný Halfironman Volkswagen Oravaman 2014.
Týmto vyslovujeme veľký obdiv a rešpekt tým, ktorí si na Oravamana trúfli ako sólisti. Klobúk dole!
Lenivé kone sú lenivé a preto súťažili ako štafeta v zložení - Michal Navara (plávanie), Martin Kostelničák (bike) a Pavol Námer (beh).
Pekne od začiatku. Odchod sme si naplánovali na piatok 11.8. čo je deň pred pretekmi. Tým, že registrácia a výklad tratí, uloženie vecí do depa, ubytko a podobne bolo v Zuberci naplánované od 13:00-17:00 a odchod kamióna s bicyklami do depa na Liptovskej Mare o 21:00, sme sa dohodli, na spoločnom odchode o 15:00 z Bratislavy jedným veľkým lenivým mikrobusom. Tým, že Kostelovi sme povedali, že odchod je o 15:00, slovom o tretej, sme boli dopredu uzmierení s odchodom o 16:00-16:30. Takže do Veľkého Bielu pre Miša, prišli Kostel s Nambom a Lindou krátko po 17:00... (Veľký Biel je od Bratislavy cca 20 min.) Treba povedať, že v tom čase sa skončila v Zuberci registrácia. V tom sa ozval bájny člen Socka tímu Matúš Pavlovič, či nemáme miesto navyše. Mali sme, čiže v Bieli sme sa ešte usadili, dali kávičku a čakali na borca, ktorý si šiel Oravamana strihnúť sám.
17:46. Vyrazili sme s Kostelovou legendárnou vetou: "Netreba umrieť na poplašenosť." Posádka Lenivých koní (Kostel, Namba, Matúš, Linda a Mišo) po menších prestojoch na ceste, (Matúšových sľúbených 10 minút v obchode sa pretiahlo na 27 a pod.) dorazila do Zuberca krátko pred 22:00. V penzióne Pribiskô, sme si stihli dať akurát teplý vývar a rezne. Čo sa týka registrácie, tak musíme poďakovať Peťkovi "Zajovi" Králikovi, ktorý nás a Matúša odprezentoval. Chalani si bicykle samozrejme nestihli naložiť do kamióna smer depo ale panika nehrozila. Keď sa všetci účastníci už ukladali spať, Lenivé kone ešte ladili svoje stroje - Kostel mazal bike a štartové číslo sa mu podarilo nalepiť až na piaty pokus. :-) Mišo sa skúšal hodinu narvať do požičaného starého neoprénu od Riša "Kajlíka" Vargu. Úspešne. A Namba, ten iba spokojne sedel, usmieval sa, pozeral a vyzvedal komu môže s čím pomôcť. Krátko po pol jednej sme zalahli za zvuku legendárnych Kostelových hudobných vložiek. Nervozita stúpala. Ale najmä kvoli nedoriešeným technickým veciam ako depo, odjazd a podobne. Chvalabohu, že sme stretli Veroniku Kermietovú a tá nás upozornila dokedy sú otvorené cesty smer Liptovská Mara, kedy je otvorené depo, ako sa ide späť a vlastne ukázala nám celý časový harmonogram pretekov kde, čo a ako. A hlavne sme zistili, že tým, že sme došli neskoro, nemáme nálepku na auto, aby sme mohli sprevádzať cyklistu. Ďakujeme Veronika! Čiže podľa príkazov najstaršieho na našej luxusnej ubytovni, Matúša, sme mali ráno vyraziť pred 8:00. Štart na Liptovskej Mare bol o 9:00.
O 10 minút 8 hodín. Kostel vyletel z izby, že sa večer nejak nedohodli, kto nastaví budík, tak ho jednoducho nenastavil nikto. (Izba v zložení Namba, Kostel a Matúš. Druhá, tá zodpovedná izba Mišo a Linda a tretia izba, naši sponzori z Vittles, Peťo a Siska, ktorí šli po vlastnej osi.) Čiže naplánovaný kľudný ranný odjazd nevyšiel a zmenil sa na riadny, ale za to poriadne veselý cirkus. Krátko po 8 sme vyrazili. Už trošku v strese, čo bolo badať najmä na Kostelovi, ktorý šoféroval kolenami, v rukách si držal nádobku s raňajkami a moc nedával pozor na cestné značenie. Možno to bolo tým, že už bol v hlave na biku na uzavretej ceste a možno len tým, že rannú toaletu stihol až po Mišovi a bol stále trošku otrasený. Matúš, ten raňajkoval v aute avokádo, ktoré mu vôbec nechutilo, tak núkal ostatných. Mišo, ten myslel len na to, aby si stihol obliecť neoprén. Namba, ten ostal spať na izbe a na svoju bežeckú trať šiel autobusom o niečo neskôr s ostatnými bežcami štafiet.
8:40 sme dorazili na Maru. Zaparkovali sme trošku ďalej od štartu kvôli zlej rannej organizácii. Čiže Mišo s Lindou a Matúšom sa švihali na štart poobliekať. Linda sa teda ako osobný vešiak starala o milión vecí. Kostel šiel dať biky do depa. Všetko sa stihlo a vybavilo. Matúš na štarte ako sólista, Mišo za Lenivé kone, boli oblečení. Jediné čo sa nestihlo dohodnúť, bola predávka medzi plavcom a cyklistom. Nevadí. Neumrieme predsa na poplašenosť. Štart! Sólisti o 9:00 vyrazili na prvý kilometer v 17 stupňovej vode. Mišo stále pobehoval po brehu a pýtal sa kade a koľko sa má plávať, kde sa vybieha a predáva štafeta. Všetko podstatné zistil. 9:05 štart štafiet. Cieľ bol jasný. Celkovo skončiť do 5. miesta. Pri dobrom priebehu sa možno pokúsiť o bedňu. To znamenalo nedať dýchať štafete
P´art of Heart v zložení Ďuri Hlávek, Danko Klúčik a Peter Žiška, ktorí posledné dva ročníky vyhrali. Tohtoroční favoriti sa ale volali J-P-M, za ktorých štartoval veľmi dobrý triatlonista a plavec na dlhšie veci Jakub Palúch, skvelý cyklista Patrik Kuril a pán bežec Matúš Vnenčák. Na tých sme si moc netrúfali. Jedine ak by dostal cyklista defekt. Všetko je možné, ako sa aj neskôr ukázalo. Samozrejme najväčšie hecovačky boli so štafetou Dana Klúčika. Už týždeň pred pretekmi sme sa riadne doberali a podpichovali.
Hneď po štarte sa dopredu rozbehol Ďuri Hlávek a Martin Herbanský zo štafety Oravaman. Mišo sa držal jemne vzadu, lebo pamätal hrozné muky na Slovakmanovi 2012, keď sa rozbehol ako na šprint. Plával stále jemne v úzadí až po prvú bójku. Tam začali štafetári dobiehať pomalších jednotlivcov a začal boj a mela. Nahodil si svoje dlhé ťarbavé tempo a začal postupne väčšinu obiehať. Vyhýbal sa buchnátom, škrabancom a ťahaniciam, ktoré k tomu patria až po druhú bójku. Tam sa skoncentrovalo viac ľudí ako bolo treba. Mišo sa nadýchol a posledné čo videl bola niekoho päta. Bum rovno do čela. "Za bójkou sa mi všetko zatmelo. Úplná tma. Otočil som sa na chrbát aby ma neopŕen držal. Stále tma. Postupne sa ale začalo rozvidnievať a mňa naplo. Raňajky boli poskytnuté rybičkám. Alebo odložené do druhého kola za bójkou. Jemne som začal plavať supáž znak. Išlo to. Videl som. Bol som ok a chalanom to predsa nepokazím a nechám ich vychutnať si aj ten ich úsek!" Mišo sa postupne predieral dopredu. Prvé kolo a na prekvapenie Mišo aj vybehol z vody. Nie ako na Slovakmanovi keď sa ledva vytackal na breh. Šup, druhé kolo. Stále o tom istom. Predbiehať jednotlivcov. Výbeh z vody a predávka. Tým, že chalani neboli dohodnutí, tak Mišo len bežal popri ľuďoch do depa a počúval nejaký známy hlas. Snáď. A Linda nesklamala. Kričala "prvá ulička!!" Takže Mišo nešiel cez celé depo ako mal v pláne, ale vbehol hneď do prvej uličky, na ktorej konci čakal hodne prekvapený Kostel. Bum! Premotivovaná zrážka hlavami, prechytenie čipu a Kostel vyšprintoval na svojich 90 km.
Kostel rátal tak 3 minútovú stratu na Klučovú štafetu. Čiže keď na neho kričala Linda, že Mišo vybieha z vody, on sa ešte vykecával mimo depa. Ale stihlo sa. Mišo vyplával druhý a vďaka fantastickému depu a predávke Kostel šiel prvý na trať. Ďurovi Hlávekovi Mišo dal 35 sekúnd a spolu s depom 55 sekúnd. Začalo to nad očakávania.
Kostela krátko na to dobehol Paťo Kuril z J-P-M. Skúšal, že či vydrží nasadené tempo, ale Paťo šiel skvele a Kostel zvolnil. Že závod je ešte dlhý. Postupne, ale začal zaberať a cítiť sa na biku ako za čias z majstrovskej sezóny, keď porazil Velitsa. Šliapal do kopca tak rýchlo sám, ako skupina 6tich neregulérne striedajúcich sa jednotlivcov pred ním. Nevadí.
30 km pred koncom sa, ale stalo to, o čom sme hovorili veľakrát. Defekt. Ale nie iným, ale Kostolovi. Zastavil. Vytiahol gél, vrazil ho do gumy, natlačil vzduchovú bombičku. Chvíľu bublinkovalo ale nakoniec chytilo! Ide sa dalej. Zdržanie niečo cez minútu a pol. Ale nechcel pokaziť chalanom skvelý závod, tak zabojoval. To čo nasledovalo potom, bola jedna veľka šou. Kostel šiel jak blázon. Posledný kopec a v diaľke vidí Paťa Kurilu. Chalana, ktorý bol 8. na nedávnych Majstrovstvách Čiech a Slovenska a pred týždňom vyhral Slovenský pohár v krose. Jak po údenom! V tomto duchu jazdil Kostel. V záverečnom stúpaní na Tatliakovu chatu ho dobehol a aj mu nastúpil. Na Kostela sa nikto nechytal a predával štafetu Nambovi na prvom mieste minútu pred favoritmi J-P-M! Klučo stratil na Kostela priepastných 12 minút. Sen v podobe umiestnenia v TOP3 začal byť reálny. Kostel zavolal Mišovi ako dojazdil a ten spolu s Lindou, Peťom a Sisou už strielali hafírovice. Už sme sa nebáli povestných posmešných poznámok od Ďuriho Hláveka a Dana Klúčika. My sme si svoje splnili.
Namba vyštartoval na trať. Už v prvom výbehu na Rákoň ho predbehol Matúš Vnenčák, byvalý bežecký lyžiar, skialpinista, skvelý vrchár a bežec do kopcov, ale s tým sa počítalo. Nambík sa vcelku vytrápil. Ako sám neskôr povedal, už dlho mu tak nešli nohy ako v deň závodu. Namba sa trápil. Prví J-P-M sa vzďalovali a išli za jasným víťazstvom. Celých 21 km bolelo, ale bojoval. "Celú trať som premýšlal nad tým, aby som to chalanom po skvelých dvoch tretinách preteku nepokazil a najmä nad tým, aký neskutočný náskok mi Kostel doniesol, keď stále nevidím a nepočujem Žišku z Klučovej štafety." Ale prišlo to 400 m pred cieľom. Namba sa snažil zo všetkých síl pridať, ale jednoducho nohy nešli podľa predstáv. "Predstavte si, že šlapete na bicykli úplne naplno, plačete od vyčerpania, bolesť je taká ako rezanie nožov do nôh. Vidíte cieľ ale zrazu vás predbehne Ferrari." Asi tak opísal Namba okamih, keď okolo neho preletel Peťo Žiška, bývalý reprezentant v bežeckom lyžovaní a momentálna slovenská jednotka v náročných krosových behoch a Spartan raceoch. P´art of Heart nás predbehli o 13,1 sekundy. Štafeta J-P-M bola v cieli o 7 minút a 52 sekúnd skôr než Lenivé kone. Náš čas - 4 hodiny 54 minút a 8,7 sekundy.
Namba dobehol totálne vyčerpaný. Boli sme štastní za 3. miesto. Aj keď Nambu mrzelo, že neudržal 2. miesto. Veľmi rýchlo mu Kostel a Mišo vysvetlili, že je to super výkon a vynikajúci závod. Lenivé kone splnili cieľ aj s bonusom. Bola bedňa!! ;-)
V hlavách až neskôr prebehli úvahy, čo keby Miša neinzultovali, keby nemal Kostel defekt. Keby Nambovi išli nohy aspoň tak, ako na 99% pretekov. Ale bol to krásny pretek a boli sme radi, že to dopadlo tak, ako to dopadlo (pri spomienkach na Slovakman 2012).
Keď Namba dobehol a ako prví ho v cieli čakali Peťo a Siska, Namba ledva dýchal stál na nohách a vôbec, bol rád, že žije. Jeho prvá otázka smerovala na Peťa ako sa cíti. (Peťo mal 5 dní pred Oravamanom operáciu pruhu). Typický Namba. Dobrák k pohledání.
Posledný člen partie okolo Lenivých koní, Matúš dobehol Oravamana na 108. mieste v čase 6:29:43,2. Zvládol to. Išlo sa mu v pohode až na jeden neočakávany stret v zjazde s autobusom. (Dôsledok našej neinformovanosti o uzávierke ciest na základe neskorého príchodu, ale neumrieť na poplašenosť...) Človek, vďaka ktorému sme mali vybavený štart, Zajo, skončil na 248. mieste v čase 7:25:03,7. A Mišov sparing na plaveckých tréningoch Maťo "Sajfa" Cifra si svojho Oravamana užil na 286. mieste a v čase 7:52:43,1. Jeho slová netreba citovať, ale celkovo bol nadšený.
Volkswagen Oravaman 2014 bol famózny a krásny pretek. Ďakujeme Peťovi Paľovi za možnosť štartovať. Radi sa zúčastníme aj o rok. :-)
Lenivé kone
