https://www.facebook.com/101191365263651/

Dennik turistu, Bratislava (2026)

19/06/2022

DZTS: Ponitrianska magistrála:

Deň druhý - Od Suchej hory k horárni Kľačany ( vzdialenosť: 44,4km, stúpanie: 1082m, klesanie: 1626m)

Noc strávená pod vratkou konštrukciou stanu bez oporných tyčiek patrí k tým najhorším, čo som na horách zažil, čo sa týka kvality spánku. Bolo dosť chladno a fúkalo, moja “strecha” na mňa priebežne padala a vzdúvala sa v poryvoch vetra. Vstávam teda poriadne rozbitý.
Zo Suchej hory klesám do obce Veľké Pole. Raňajky si dávam nad ňou s výhľadom na okolité kopčeky a štále, ako sa volá tunajšie roztratené osídlenie.
Vo Veľkom Poli skúšam šťastie v potravinách, no sú miniatúrne a pečivo majú iba pre tých, čo si ho dopredu objednali, takže nákup odkladám. Zato alkoholom sú zásobení výborne.
Z Veľkého Pola vedie značka asi hodinovým úsekom popri ceste na rozhraní Vtáčnika, ktorý týmto opúšťam, a Tríbeča, ktorým vedie zvyšok Ponitrianskej magistrály, do sedla Penhýbel.
V sedla Penhýbel je ranč a je odbáčam z hlavnej cesty na lesnú smerom na juh. Na polceste do Jedľových Kostolian vyruším statného divého kanca, našťastie ujde smerom odo mňa. Inak vedie cesta lesom, z väčšej časti po dobrej ceste, no jeden úsek sa treba prebrať húštinou po úzkom chodníčku.
Prvou časťou Jedľových Kostolian, kam dorazím je Brezov štál. Niekoľko chát zoskupených okolo krásneho námestia s lavičkami a pumpou s vodou. Pôsobí to tam dosť idylicky a tak oddychujem a dojedám posledné zásoby, spolieham sa na obchod v Jedľových Kostoľanoch, čo sa týka ich doplnenia.
Z Brezovho štálu do centra obce je to stále po ceste a slnko už statne pripeká. Kúsok nad samotnou obcou stojí na vrchu Drieňová rozhľadňa, ku ktorej sa oplatí spraviť si krátku zachádzku, aj keď stúpanie k nej patrí k ostrejším. Pokochám sa výhľadmi na Jedľové Kostoľany a Považský Inovec za nimi a utekám do obchodu.
Po zaslúženom obede klesám do lokality Skýcovský mlyn, aby som následne po lesnej ceste vystúpal na lúky pod vrchom Kruh. Odtiaľto sa dá zísť po zelenej do Skýcova, no ja ostávam verný červenej značke, ktorá stúpa k zrúcanine hradu Hrušov.
Na lúkach pod Kruhom som si dokonca trochu zdriemol a potom priam vybehol k hradu. Pri ňom je zďaleka najviac ľudí počas celej trasy, preto sa tu nijak zvlášť nezdržiavam, keďže som na hrade už bol. Jeho návštevu však určite odporúčam, je krásne zrekonštruovaný a sú z neho ďaleké výhľady do Podunajskej nížiny.
Po zostupe z Hrušova prekrižujem cestu a cez les prichádzam do lokality Breziny nad obcou Žikava. Následne prejdem po asfaltke okolo malej vodnej nádrže a ponad obec Lovce do lokality Vlčí kút.
Tu sa nachádza pekná oddychová zóna aj so studničkou, ideálne miesto na uvarenie večere. Pomaly prichádza večer, na mňa dolieha únava z nedostatku spánku a dlhého horúceho dňa, no čaká ma ešte posledný úsek dnešnej trasy.
Z Vlčieho kúta sa dá ísť k Topoľčianskej zubrej zvernici, prípadne na vyhliadku na vrchu Člnok. Ponitrianska magistrála pokračuje lesom a následne krížom cez pole do obce Zlatno. Je to príjemná malá obec pod horami a ja ňou iba prejdem, aby som sa po asfaltovej ceste dostal do lokality Kľačany, kde leží horáreň.
Na priľahlej lúke som si chcel postaviť stan, ale nemám ako, preto opäť natiahnem vrchnú vrstvu stanu a prichytím ju o kríky, aby som bol aspoň v provizórnom závetrí.

Deň tretí - Od horárne Kľačany do Nitry ( vzdialenosť: 33,2km, stúpanie: 1304m, klesanie: 1499m)

Budím sa po ďalšej prakticky prebdenej noci, keďže dosť fúkalo a moje provizórne závetrie nefungovalo. Rýchlo zbalím stan a snažím sa rozhýbať sa a zahriať výstupom na vrch Veľký Tribeč.
Les sa pomaly budí a ja si vychutnávam občasné pohľady na kopce, ktoré ma dnes ešte čakajú. Pod Veľkým Tribečom zájdem doplniť vodu k Pustovníkovej studničke, kde pred rokmi žil skutočný pustovník schopný uživiť sa a prežiť ďaleko od ľudí.
Samotný vrchol Veľkého Tribeča výhľady neposkytuje, je tu jedine stan, ktorého obyvatelia majú ešte hlbokú noc. Preto sa nezdržiavam a zahájim zostup. Najskôr dosť ostro, až po križovatku s lesnou cestou, kde sa uhol zostupu zmierňuje.
Priamo pri smerovníku Babova dolina sa stretávam s Bejkou, ktorá sa doviezla ranným autobusom do Kostolian pod Tribečom a šla mi naproti. Po dvoch prebdených nociach som pomerne zbedačený a morálna vzpruha padne vhod.
Spolu zídeme späť do Kostolian pod Tribečom, kde sa nachádza Kostol svätého Juraja, jedna z najstarších sakrálnych pamiatok na Slovensku. Jeho návštevu nechávame na iný čas a pokračujeme po červenej značke.
Trasa traverzuje vrch Dúň, kde sa nachádza hrad Gýmeš a tiež pozostatky Studeného hradu, čo je škoda, keďže obe miesta majú atmosféru a tiež poskytujú pekné výhľady na okolie.
Prichádzame na Remitáž, rekreačnú zónu pri obci Jelenec, kadiaľ iba prejdeme, aby sme sa ďalším traverzom lesom dostali do Žirian. Oddýchneme si a najeme sa pri miestnom kostole, keďže nás čaká posledný náročný výstup trasy na výrazný vrchol Žibrice.
Postupujeme popod lanovku do miestneho kameňolomu, ktorý obnažil severovýchodnú stranu Žibrice, do lesa a od smerovníka Pod Dlhou skalou začína samotný výstup na pyramídu Žibrice. Jej vrchol poskytuje vrcholovú knihu a iba obmedzené výhľady na Zobor, cieľ nášho ďalšieho putovania.
Oddych si doprajeme na lúkach pod Žibricou s bohatou kvetenou, žiadnu trhlinu do iných svetov však nenájdeme a musíme sa rýchlo zbierať, lebo sa nad Zoborom formujú dažďové mraky.
Tesne pred Zoborom aj pár kvapiek p***o, no nie je to nič, čo by nám zabránilo vychutnať si výhľad na Nitru. Po zdolaní posledného vrcholu nás čaká už iba záverečný zostup lesoparkom a následne okolo rodinných domov na hlavnú dopravnú tepnu, kde Magistrála, trochu nelogicky, končí.
Žiadalo by sa trasu poriahnuť do centra Nitry, prípadne na vlakovú stanicu. Druhou možnosťou je na Zobore vymeniť červenú značku za zelenú a nechať sa ňou viesť Zoborskou lesostepou ku Dražovskému kostolíku svätého Michala, ktorý dominuje útesu nad Dražovcami, miestnou časťou Nitry, a poskytuje úžasné výhľady.

04/06/2022

DZTS: Ponitrianska magistrála: Handlová -> Nitra, máj 2020, 3 dni, 107 km

V máji roku 2020 som využil predĺžený víkend a tiež čiastočné uvoľnenie proticovidových opatrení na prechod Ponitrianskej magistrály, ktorá tvorí ucelenú hrebeňovku pohorí Tribeč a Vtáčnik, ktorého najvyšší bod, vrch Vtáčnik, je aj najvyšším bodom celej magistrály.
Rozhodol som sa ísť smerom z Handlovej do Nitry z diaľky sledujúc tok rieky Nitry, podľa ktorej je celý región ako aj samotná magistrála s dĺžkou 107 kilometrov pomenovaná.
Prechod trasy Ponitrianskej magistrály je veľmi príjemný program na 3, či 4 dni. Na jednom konci leží historické mesto Nitra, na druhom Handlová s baníckou minulosťou a na trase alebo v jej bezprostrednej blízkosti niekoľko hradov.
Prvé 2 dni som kráčal sám a na tretí úsek sa ku mne pridala Bejka.

Deň prvý - Z Handlovej k Suchej h**e ( vzdialenosť: 30km, stúpanie: 1559m, klesanie: 1110m)

Cez Prievidzu sa presúvam do Handlovej, Ponitrianska magistrála začína, či končí, na miestnom námestí. Je prvý májový deň, všade sa prevaľujú sivé mračná, dážď je iba otázkou času.
Stúpam mestom okolo areálu Slovenského banského múzea a následne popri domoch baníckej kolónie, o miestnej histórii informujú informačné panely.
Červená značka následne pokračuje do lesa severného okraja pohoria Vtáčnik. V tomto momente začne pršať a tak som rád, že som už v lese. Stúpanie je dlhšiu dobu veľmi mierne, strmá časť príde až pod Veľkým Gričom.
Keď som tadeto išiel pred časom opačným smerom, tak som pri klesaní z Veľkého Griču stratil značku a doslova po zadku sa šúchal dole kopcom po lístí, ale tentokrát nemám žiadny problém a dostávam sa na vrchol. Bralo Veľkého Griču tvorí výraznú dominantu okolia Handlovej a v peknom počasí poskytuje krásny výhľad, no ja (opäť) nemám šťastie.
Pokračujem teda ďalej po hrebeni a hľadám miesto na oddych a na obed, keďže stále jemne prší. Nakoniec si vyberiem otvorený poľovnícky posed pri trase.
Na úseku za Veľkým Gričom ma nečaká žiadne výraznejšie stúpanie a preto ubieha veľmi rýchlo, obchádzam smerovníky pod Bielym kameňom, na Jarabej skale a na Troch chotároch, až sa ocitám pred stúpaním na najvyšší bod pohoria i celého môjho pochodu, vrch Vtáčnik.
Na jeho vrchole je kríž a z andezitového brala je za krajšieho počasia výhľad na celú Hornú Nitru aj s pohoriami Strážovské vrchy a Malá Fatra. Ja si doprajem aspoň neskorý obed a podebatujem s chlapíkom, ktorý si na Vtáčnik vybehol z obce Kľak. Počasie je stále chladné, preto čoskoro kráčam ďalej uvažujúc, či som si zbalil dostatočne teplé veci na noc v stane.
Pod Vtáčnikom je prameň skvelej vody iba na skok od hrebeňa, čo samozrejme treba využiť. Ďalšou dominantou pohoria je Kláštorská skala, bizarné skalné mesto tvorené andezitovými komínmi, na ktoré sa dá vyliezť a pozorovať okolie.
Nasleduje rázcestie Rúbaný vrch, pri ktorom stála svojho času útulňa. Bohužial vyh**ela. Zistil som to tak, že som k nej pred pár rokmi prišiel a našiel iba obh**ený komín.
Z Rúbaného vrchu pokračujem po červenej a začínam sa obzerať po vhodnom mieste na postavenie stanu. Prejdem cez vrch Tatra, okolo smerovníka s rovnakým menom, následne ponad lyžiarsky vlek, až ma zaujme čistinka kúsok pred smerovníkom Suchá hora s krásnym výhľadom na protiľahlé Štiavnické vrchy. O mieste spánku je rozhodnuté.
Pri stavaní stanu ma však čaká nepríjemné prekvapenie. Podarilo sa mi nezbaliť si tyčky, nemám teda ako postaviť konštrukciu stanu. Rozmýšľam, čo ďalej a rozhodnem sa improvizovať. Zo stanu si vytvorím niečo ako celtu, jedna časť je pripevnená kolíkmi, druhá priviazaná o vetvičky stromu, ja sa pod túto konštrukciu nasúkam a dúfam, že mi ju v noci neodfúkne.

24/04/2022

DZTS: Kysucká magistrála: Makov -> Raková, september 2019, 1 deň, 44 km

Pri zdolávaní diaľkových trás Slovenska pútnik zavíta aj do regiónu Kysúc. Červená značka Kysuckej magistrály ho tu prevedie osadami a dedinami Moravsko-sliezskych Beskýd a Turzovskej vrchoviny po severnej strane rieky Kysuce medzi obcami Makov a Raková.
Celá magistrála je dlhá asi 44 kilometrov a mne sa ju podarilo prejsť v jednu septembrovú nedeľu roku 2019 spolu s Bejkou.

Z Makova do Rakovej ( vzdialenosť: 44,1km, stúpanie: 1940m, klesanie: 2125m)

Z autobusu z Čadce do Makova vystupujeme za svitania. Z centra obce ideme popri ceste smerom k hraničnému prechodu Bumbálka v ústrety červeným značkám. Následne ich sledujeme a stúpame na hrebeň pri hranici s Českou republikou. Spomíname na náš letný prechod západnej časti Diaľkovej trasy E3, ktorý sme začínali práve nad Makovou. Vtedy sme po tomto úseku červenej značky išli opačným smerom a klesali do Makova.
Tentokrát výjdeme do Sedla nad Bitalovcami, aby sme okamžite začali klesať do Nižného Kelčova. Prejdeme cez budiacu sa dedinu a cez lúky na jej hornom konci sa dostaneme až do miestnej časti Korne s romantickým názvom Zátoka. Tu stretávame prvých hubárov a vidíme prvé hríby. Sezóna ich zberu je totiž v plnom prúde. My hríby neriešime, keďže nás čaká ešte veľa kilometrov.
Tento zámer zmení jeden nadmieru utešený dubák, ktorý nájdem nad časťou Korne Majtánovci, kam sa zo Zátoky dostaneme cez ďalší nevýrazný hrebeň. Vytiahneme teda plátenú tašku a dubáčik putuje do nej.
Z Majtánovcov stúpame opäť ostro do kopca po lesnej ceste. V jednom momente trochu poblúdime, odbočíme na neudržiavanú lesnú cestu a vbehneme priamo do “dubákového neba”. Rastú tu desiatky dubákov všetkých tvarov a veľkostí, nič podobné som snáď nezažil.
Nič sa nedá robiť, plátenú tašku naplníme dubákmi a pokračujeme po značke ďalej. Po zvyšok trasy sa budeme striedať v nesení niekoľko kilogramového závažia.
Dostávame sa do lokality Riečky, odkiaľ nás čaká ďalší výstup kulminujúci na najvyššom bode celej trasy, vrchu Hlinené. Stále lesom z neho zídeme do lokality Jelitov a následne po lesnej ceste cez plytký hrebeň do osady Korcháň.
Čaká nás posledný úsek trasy juhovýchodným smerom po hrebeni na Prieľačský vrch a jednu z mnohých kysuckých Kykúl. Za ňou je sedlo, z ktorého sa dá zísť do miestnej časti Čadce Milošová, prípadne pokračovať po hrebeni do centra Čadce, naše červené značenie však zahýba doprava a klesá do obce Raková, kde náš pochod končí na miestnej vlakovej stanici.

19/03/2022

DZTS: Chodník Pavla Jozefa Šafárika:

Deň druhý - Z vrchu Turecká na Stolicu ( vzdialenosť: 32,8km, stúpanie: 1583m, klesanie: 1060m)

Ráno sme zbalili naše táborisko a dokončili stúpanie na Tureckú. Na jej vrchole stojí rozhľadňa kovovej konštrukcie, ktorá poskytuje výhľady na trasu, ktorú sme včera prešli, Volovské vrchy so Skaliskom, a tiež na to, čo nás ešte čaká. Dnešnú noc by sme mali stráviť priamo na Stolici.
Asi po pol hodine chôdze za Tureckou naďabíme na uzavretú poľovnícku chatu s pekným areálom a suchou toaletou, ideálne miesto na desiatu.
Následný úsek do sedla Filipka je poznačený slabým značením, hustým porastom a miestami neexistujúcim chodníkom. Viac krát si teda pomáham aplikáciou s turistickými mapami. Michal si kráti čas chytaním Pokémonov a pri tom zisťujeme, že tam je trasa zaznačená bez problémov. Netuším ako sa to tvorcom podarilo. Nakoniec sa nám podarí prebiť týmto džungľovitým úsekom a dostávame sa do sedla Filipka, kadiaľ prechádza cesta spájajúca údolia Štítnika a Slanej.
My si iba trochu oddýchneme a pokračujeme po hrebeni Revúckej vrchoviny. Lesom a následne lúkami, kde sa opäť ukáže nevyhnutnosť navigácie, do obce Kobeliarovo.
Plánujeme v nej navštíviť rodný dom P. J. Šafárika, no je zatvorené, miestna pani nám oznámi, že je v dedine pohreb a teda sú všetci tam. Nám sa na otvorenie múzea čakať nechce a tak si na tráve pred ním dáme aspoň obed.
Následne sa naše cesty s Michalom rozchádzajú. On sa rozhodne pochod ukončiť a zísť na autobus do Nižnej Slanej a ja pokračujem v trase. H**e dedinou popri potoku a potom lúkami do malebnej obce Brdárka.
Starosti mi robí búrka, ktorú mám za chrbtom a nad Brdárkou zisťujem, že ďalšia je predo mnou. Našťastie sa mi obe vyhli, jedna odišla na Rožňavu a druhá na Stolicu.
Na hornom konci obce Brdárka je voľne prístupný zdroj pitnej vody, ktorý využívam a tiež sa do sýta ovlažujem. Nad obcou ma zachráni bača pred jeho psami. Keď sa na mňa vyrútili tri naraz, nebolo mi všetko jedno.
Obchádzam Veľký Radzim, najvyšší vrch Revúckej vrchoviny, a prichádzam na rozsiahlu lúku nad obcou Vyšná Slaná. Je skoré popoludnie a začína tiahly výstup na na najvyšší bod trasy - vrch Stolica.
Navyše je od tohto momentu značenie aj terén jedna veľká katastrofa. Zabrať dalo najmä prudké stúpanie úvraťami plnými mladiny na Kilhov, potom sa terén zmiernil. Pretraverzoval som vrch Príslop a dostal sa do sedla Olochova jama.
Na moje prekvapenie som tu stretol cyklistu, pána domáceho z Rejdovej. Zaspomínal ako priamo cez sedlo viedla trasa MS Slovenska v cyklistike. Tiež mi objasnil, že Rejdovčania predali všetko drevo nad dedinou zahraničnému investorovi, ktorý ho vyťažil a odviezol. Preto su tunajšie kopce holé a smutné. Citujem: ”Keby sa starí zobudili a videli to, tak by mladých pohlušili”.
Po debate pokračujem vo výstupe na Stolicu. Dolieha na mňa tretia búrka dňa. Síce ma akoby zázrakom opäť minie, ale následne poblúdim na rúbani a aj tak sa celý zamokrím.
Za Grúňom sa stúpanie zmierňuje a ja už vyzerám Stolicu, no zaberie to ešte hodne času, než stojím pri smerovníku na jej vrchole. Kúsok od samotného vrcholu stojí Táborisko Mraznica, ktoré využijem na nocľah.
Je tu niekoľko stolov, ohnisko a tiež malá chatka, ktorá slúži počas organizovaných výstupov na Stolicu ako bufet. Keďže môj stan nie je stále možné odzipsovať, tak ju využijem ako strechu nad hlavou pre môj dnešný spánok.
A dobre som spravil, keďže v noci prišla ďalšia silná búrka sprevádzaná výdatnou bleskovou činnosťou.

Deň tretí - Zo Stolice do Jelšavy ( vzdialenosť: 28,2km, stúpanie: 659m, klesanie: 1880m)

Do búdky na Stolici som sa pri spánku na dĺžku ledva vošiel, navyše na mňa trochu v noci popršalo. Z dôvodu diskomfortu som bol teda h**e dosť skoro.
Pôvodne som si chcel vodu doplniť v prameni rieky Slanej, ktorý by sa mal nachádzať kúsok od táboriska, ale kvôli podmočenému terénu v okolí som ho nenašiel.
Odfotil som si aspoň Kráľovu hoľu a začal súbežne s trasou Rudnej magistrály klesať do sedla Harová. Pred ním je upravený prameň vody, pri ktorom som vykonal rannú hygienu a doplnil vodu.
V sedle Harová sa červené značenie Rudnej magistrály odpája a klesá do Muránskej huty. Ja ostávam verný zelenej značke a pokračujem po hrebeni Stolických vrchov do Faltenovho sedla. Jeho okolie je výrazne poznačené ťažbou dreva.
Za Faltenovým sedlom na mňa čakalo posledné výrazné stúpanie trasy na vrch Kohút. Tento neposkytuje žiadne výrazné výhľady, no pred samotným vrcholom je možnosť odbočiť doľava na vyhliadku Jakuška. Odtiaľto je rozvetvené údolie Štítnika ako na dlani.
Za Kohútom nasleduje výrazné klesanie do sedla Kohúta nasledované nevýrazným, no výrazne zarasteným a zanedbaným, úsekom cez vrch Biela skala na Ostrý vrch. Tento úsek som si v duchu pomenoval ako “slovenskú džungľu”.
Na razcestí na Ostrom vrchu, ktorý sa nachádza nad ľúbezne znejúcou Hladomornou dolinou, som sa najedol a pokračoval v pochode upravenou lesnou cestou ponad Slavošovský tunel, traverzujúc vrch Homôlka.
Bez problémov som sa dostal do lokality Hrádok, kde sa nachádza horský hotel s areálom a kde sa dá odbočiť na modrú značku vedúcu k unikátnej Ochtinskej aragonitovej jaskyni.
Ja som sa rozhodol jej návštevu pre tentokrát vynechať a pokračoval som po zelenej značke Štítnickou dolinou až do Jelšavy, kde ma zaujal miestny kostol a kde Chodník Pavla Jozefa Šafárika končí.
V autobuse do Tornale sa mi stala jedna vtipná príhoda. Mal som so sebou šumivé vitamíny a z nejakých príčin som bol presvedčený o tom, že v tube ostávajú posledné dva kusy. Tak som ich vysypal do fľaše vody, ktorú som so sebou mal. Tabliet však bolo asi 5. Voda začala okamžite peniť a striekať z fľaše ako gejzír. Ja som sa snažil tento striekajúci gejzír piť, prípadne zadržiavať oblečením až kým sa jeho sila neotupila. V autobuse našťastie nebolo veľa ľudí, ale aj tých zopár malo o zábavu postarané.

15/03/2022

DZTS: Chodník Pavla Jozefa Šafárika: Nálepkovo -> Jelšava, august 2019, 3 dni, 98 km

Jednou z najmenej známych slovenských diaľkových trás je Chodník Pavla Jozefa Šafárika.
Pomenovaný je po Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, slovenskom básnikovi, publicistovi a etnografovi, ktorý sa narodil v malej dedinke Kobeliarovo, ktorá leží medzi Dobšinou a Štítnikom. Nachádza sa v nej aj Šafárikov rodný dom, ktorý je prístupný verejnosti ako múzeum.
Samotný Chodník je značený výnimočne zelenou, nie červenou, farbou. Ukrýva sa medzi mestečkami Nálepkovo a Jelšava, ktoré tiež nepatria k najznámejším, a vlní sa Volovskými vrchmi, Revúckou vrchovinou a Stolickými vrchmi. Približne v polovici trasy leží aj spomínané Kobeliarovo.
Najvyšším bodom Chodníka Pavla Jozefa Šafárika je vrch Stolica, na krátkom úseku tu trasa vedie súbežne s Rudnou magistrálou.
Jeho oficiálna dĺžka je niečo pod sto kilometrov a mne sa ho podarilo prejsť počas predĺženého víkendu na konci augusta roku 2019. Na prvú polovicu trasy som mal aj spoločnosť v podobe kamaráta Michala.

Deň prvý - Z Nálepkova k vrchu Turecká ( vzdialenosť: 36,8km, stúpanie: 1670m, klesanie: 1247m)

Podarilo sa mi nájsť ubytovanie priamo v Nálepkove pri hasičskej stanici a tak sme vyrazili na túru zavčasu, hneď po nákupe v miestnych potravinách a raňajkách v malom parčíku pri Železnom potoku.
Na začiatok sleduje trasa asfaltku popri riečke Hnilec. Prešli sme okolo rómskych osád a následne odbočili doprava, aby sme cez menší hrebeň prešli do vedľajšej doliny. V nej leží dedinka Henclová, ktorú sme využili na oddych a desiatu.
Čakalo nás totiž stúpanie na hrebeň Volovských vrchov. Najskôr mierne dolinou popri potoku Henclová, následne po zvážnici a nakoniec ostro až do sedla Volovec. Od sedla Volovec po vrch Skalisko vedie trasa súbežne s červenými značkami Cesty hrdinov SNP. Tento úsek bol tiež bohatý na čučoriedky, ba dokonca som našiel aj niekoľko brusníc.
Skalisko je, vďaka svojej polohe, jeden z mojich obľúbených výhľadových kopcov, no tentokrát nám letný opar obmedzil výhľady do diaľky na Tatry. Sústredili sme sa teda na štúdium Revúckej vrchoviny, ktorá je našim ďalším cieľom.
Vrcholové balvany Skaliska sme využili na obed a následne zišli prudkým úsekom na Chatu Volovec, kde je prameň skvelej ľadovej vody. Využili sme ho na doplnenie zásob vody aj celkové osvieženie sa.
Nasledujúce klesanie už nebolo také prudké, ale bolo dosť tiahle. Po nejakom čase sme vyšli na hornom konci obce Čučma, kde v minulosti prebiehala čulá banícka aktivita.
Z Čučmy do centra Rožňavy to bolo niekoľko kilometrov po pekelne rozhorúčenom asfalte a tak sme na rožňavské Námestie baníkov prišli poriadne vyprahnutí.
Dali sme si pizzu priamo pod Strážnou vežou, ja som ju zalial kofolou aj pivom a Michal išiel chytať pokémonov. Po viac ako hodine sme sa naveľa zdvihli, dokúpili v potravinách ďalšie zásoby a dali sa dokončiť pochod Rožňavou.
Tento pokračoval popri hlavnom ťahu na Štítnik až sme sa pred koncom mesta odpojili a popri chatkách začali stúpať na vrch Turecká. Tento výstup dal, po celom dni, horúčave a pizzi v bruchách, poriadne zabrať. Preto sme boli naozaj radi, keď sme dorazili k Chate Turek. Niekoľko desiatok metrov od nej, v mieste, kde sa značka prudko skrúca doprava, sa nachádza krytý prístrešok postavený v rámci náučného chodníka Turecká.
Najskôr sme sa vybrali k prameňu Zimná voda, ku ktorému sa dá dostať po lesnej ceste od prístrešku smerom na sever. Čerstvá ľadová voda je tu zachytená do kamenného válova, ktorý poskytuje priam kúpele pre unavené nohy, čo sme s radosťou využili.
Nepríjemnou správou pre mňa naopak bolo, že sa mi zasekol zips na stane. Neviem presne, čo sa stalo, ale skrátka nešiel otvoriť, nech som sa akokoľvek snažil. Z toho dôvodu som spal iba v spacáku pod celtou.

06/02/2022

MDT: Medzinárodná diaľková turistická trasa E3 - západná časť:

Deň siedmy - Zo sedla Príslop do Trstenej ( vzdialenosť: 30km, stúpanie: 1050m, klesanie: 1250m)

Po výdatnom oddychu sme vstali dosť skoro ráno, predpoveď hlásila dážď a tak sme chceli prejsť čo najdlhší úsek, než prídu zrážky. Tento plán dostal trhliny hneď pri prvom stúpaní po lúke nad sedlom Príslop, keďže začalo pršať.
Dážď nebol silný, no bol vytrvalý. Našťastie značka prešla pod vrchom Javorová z lúk do lesa, ktorým sme išli celý nasledujúci úsek. Cez vrchy Čistý grúň a Prípor sme sa dostali na Budín, najvyšší vrch tejto časti Oravskej Magury.
Tu začalo pršať o poznanie výdatnejšie a nálada klesla, našťastie sme pri klesaní z Budína objavili prístrešok, kde sme sa najedli a oddýchli si. Onedlho po opustení prístrešku prestalo pršať a tak sme bez problémov pokračovali na Magurku s vysielačom na vrchole.
Pod Magurkou sme pozorovali laň s mladými, vietor nám prial a tak sme ostali neodhalení aj napriek tomu, že sme boli pár metrov od nich. Dovolili nám sledovať ich správanie niekoľko minút, než nás zbadali a odpochodovali preč.
Magurkou hrebeň Oravskej Magury končí a nás čakalo klesanie k Oravskej priehrade. Prechádzali sme po lúkach s výhľadom na Babiu horu, stretli stádo oviec a prehodili pár viet s ich bačom. Značka smeruje k priehradnému múru Oravskej priehrady, no záverečných niekoľko metrov medzi lúkou a cestou bolo úplne zarastených mladinou, preto sme museli zaimprovizovať a doslova sa prebiť k autobusovej zastávke pri Oravskej priehrade.
Potom sme už bez problémov prešli po múre priehrady na druhú stranu a dali si olovrant v prístrešku s výhľadom na Oravskú priehradu s Babou horou v diaľke za ňou.
Záverečná časť dňa viedla cez vrch Uhlisko do Trstenej. Týmito miestami sa pred časom prehnala veterná smršť, ktorá spôsobila zánik značenia na niektorých úsekoch trasy. Na týchto úsekoch sme priebežne strácali značku a bojovali s bujnou vegetáciou vyššou ako my, čo bolo dosť vyčerpávajúce.
Našťastie úsek nebol dlhý a my sme sa čoskoro ocitli v Trstenej. V penzióne, kde sme spali práve prebiehala oslava 50ky a my sme vpadli do jej stredu, čo vyvolalo niekoľko úsmevov na oboch stranách.

Deň ôsmy - Z Trstenej do Suchej Hory ( vzdialenosť: 31,8km, stúpanie: 1290m, klesanie: 1103m)

Posledný deň nášho putovania začal raňajkami pred Ternom na námestí v Trstenej. Dostavila sa únava v každodennej rutiny ranného balenia sa a tak sme sa tešili na záver.
Trasa vedie po zelenej značke popri potoku Žiarovčík a ďalej lúkami nad dedinou Zábiedovo. Občasné orientačné problémy vyskytujúce sa v lúčnom teréne sme zdarne vyriešili a najedli sa pri smerovníku Zábiedovo, Lány.
Za ním, pri vrchu Košiare, lúky končia a pribúdajú stromy. Tiež sa objavuje hojnosť čučoriedok. Záverečný výstup na Skorušinu vedie lesom po ceste brutálne rozjazdenej ťažkými lesnými mechanizmami. Slovenskí lesníci verní svojej povesti nechali haluzinu rozhádzanú krížom-krážom, asi aby sťažili prechod turistom a umožnili ľahšiu tvorbu mlák a blata. Pri jednej z mlák trónila najväčšia ropucha akú som videl.
Nakoniec sa nám predsa len podarilo vydriapať sa na Skorušinu. Stojí tu rozhľadňa, ktorá nás odmení nádhernými výhľadmi na Tatry zo severu. Vidieť Roháče, tiež Červené vrchy a Orliu Prť s Giewontom.
Po obednej prestávke schádzame, najskôr cez les a potom lúkami s ďalšími krásnymi výhľadmi na Tatry, do Oravíc. Konajú sa tu folklórne slávnosti a Bejka sa rozhodne, že pre ňu Étrojka skončí práve tu.
Mne to nedá a som rozhodnutý prísť do Suchej hory. Za Oravicami schádzam z červenej značky na žltú, ktorá stúpa na hraničný hrebeň. Trasa vedie strmo h**e, sčasti po nej tečie potok a je aj sčasti zarastená. Našťastie sa rýchlo dostanem na lúku so smerovníkom Vyšné diely.
Za ním pokračujem sledujúc žlté značenie na samotnú hranicu s Poľskom. Po nej ma čaká už iba súvislé klesanie do hraničnej obce Suchá hora po pohodlnej lesnej ceste s občasnými výhľadmi na dominantný Giewont.
Z obce pokračujem popri ceste na hraničný prechod, kde si v obchode kúpim olovrant, pod prístreškom prečkám krátku búrku a počkám na odvoz.

29/01/2022

MDT: Medzinárodná diaľková turistická trasa E3 - západná časť:

Deň piaty - Z Chaty pod Chlebom do Zázrivej ( vzdialenosť: 22,4km, stúpanie: 1453m, klesanie: 2268m)

Bejka mala mierne obavy zo spánku v malej miestnosti plnej ľudí, ale nakoniec sme sa obaja vyspali veľmi dobre, aj keď sme spali na najvrchnejšom z troch poschodí postele. Naraňajkovali sme sa pred chatou a rozdelili sa, keďže Bejka zhodnotila, že dnes si dá “cheat day” a využije možnosť skrátenia trasy.
Vôbec som sa jej nečudoval, no ja som sa vrátil poctivo do Snilovského sedla, kde som sa pripojil na červenú značku malofatranskej hrebeňovky. Lanovka z Vrátnej ešte nešla, preto som bol na Chlebe prakticky sám. Bolo úžasné pozorovať inverziu pod nohami - Turiec a Liptov boli bez obláčika a Orava bola celá skrytá pod perinou mrakov.
Následný pochod cez Steny bol ľudoprázdny, no o to viac lúčnych koníkov som plašil. Nádherné výhľady pokračovali, pričom dominovala dvojica Stoh a Veľký Rozsutec. Rozdielnosť ich reliéfu je magická a z hrebeňa Stien je možné pozorovať ju v celej jej kráse.
Cez Poludňový Grúň som sa dostal do Stohového sedla, kde ma čakala Bejka. Zhodnotila, že bude naďalej využívať možnosti traverzov a tak som si to na Stoh vyšlapal sám. Po prudkom výstupe nasledoval prudký zostup do sedla Medziholie, kde sme si uvarili obed. Pod sedlom je prameň vhodný na doplnenie tekutín, ktoré sa v horúce letné dni zídu.
Bejka pokračuje v traverzovaní a ja stúpam na Veľký Rozsutec. Množstvo ľudí sa razom zväčšuje a pridáva sa k tomu čakanie na reťaziach. Napriek tomu som bol pri dvojkríži na vrchole veľmi rýchlo. Rojili sa tu komáre, ktoré obťažovali oddychujúcich ľudí, preto som sa nezdržiaval, vychutnal si výhľady na Terchovú a dal sa zostupovať do sedla Medzirozsutce.
Zo sedla som pokračoval po červenej, no neodolal som a vybehol si aj na Malý Rozsutec, ktorý leží trochu pomimo tejto trasy. Malý Rozsutec tvorí na pohľad skalný zub a výstup naň je pomerne exponovaný, no ponúka unikátny výhľad na svojho väčšieho a známejšieho brata.
Horúčava sa zväčšovala a mňa čakal zostup do sedla Príslop nad Bielou, kde ma opäť čakala Bejka. Tento zostup sa mi zdal nekonečný a utkvel mi v pamäti ako jeden z najhorších, ktoré som musel absolvovať. Ponáhľal som sa, aby sme stihli spoj a klesanie nemalo konca kraja.
Našťastie zo sedla Príslop nad Bielou to už bolo po pohodlnej ceste k reštaurácii Jánošíkov dvor. Pri nej sme prešli cez cestu na druhú stranu a cez les do Zázrivej.
Nad ňou sme museli trochu improvizovať, keďže trasa šla cez súkromný pozemok s nevľúdne sa tváriacim psom. Pokiaľ mi je známe tak oficiálna trasa už bola zmenená reflektujúc túto skutočnosť a do centra Zázrivej príde turista popri ceste.
My sme prešli do samého centra obce, kde sme si dali kofolu a počkali na autobus do Párnice, kde sme mali zarezervované ubytovanie.

Deň šiesty - Zo Zázrivej do sedla Príslop ( vzdialenosť: 19,2km, stúpanie: 972m, klesanie: 757m)

Deň sme zahájili návratom do Zázrivej a následným nákupom v potravinách. Raňajky sme zjedli na lavičke na námestí počúvajúc dedinský rozhlas. Dnešný deň bol oddychový a preto sme sa nikam neponáhľali.
Stúpanie zo Zázrivej vedie okolo niekoľkých chát a cez lúky s výhľadmi na Malú Fatru. Až pri smerovníku Hlásna skalka sa vnárame do lesa. Tento je na slovenské pomery dosť zachovalý a pôsobí pekným dojmom. Navyše poskytol čučoriedky na občasné kŕmenie sa.
Takto sme sa bez problémov ocitli na Minčole, najvyššom vrchu Oravskej Magury. Kúsok za jeho vrcholom je vysielač a horná stanica vlekov na Kubínskej holi. Lúky na Kubínskej holi sme využili na obed s výhľadom na Veľký Choč a Tatry majúc dolný Kubín ako na dlani.
Po obede sme pokračovali hrebeňom Oravskej Magury až do sedla Príslop, ktorým vedie cesta spájajúca Oravský Podzámok a Hruštín. Z tohto dôvodu tu leží penzión poskytujúci stravu aj ubytovanie.
Rozhodli sme sa túto možnosť využiť a náš pochod ukončiť už tesne po obede. Poriadny oddych nám padol pred záverečnými dňami trasy vhod.

Dennik turistu

19/06/2022

04/06/2022

24/04/2022

19/03/2022

15/03/2022

06/02/2022

29/01/2022

Address

Website

Alerts

Shortcuts

Share

Category